Roky 1938 – 1939 priniesli do života našej spoločnosti veľké zmeny. V októbri 1938 bola ústrednou vládou vyhlásená autonómia Slovenska a 14. marca 1939 vznikla samostatná Slovenská republika. Vývoj v nasledujúcom období výrazne negatívne zasiahol do života viacerých obyvateľov Prievidze inej než slovenskej národnosti. „Predovšetkým jednotliví českí prednostovia úradov, úradníci a profesori a železničiari opúšťali svoje služobné miesta, aby ich prepustili Slovákom. Za niekoľko dní sa z Prievidze odsťahovalo 300 Čechov. Veľká väčšina opustila Slovensko s pocitom krivdy a zrady, páchanom na národe českom a nechcela si uvedomiť a pochopiť oprávnené nároky Slovákov na svojprávny život a vlastný chlieb,“ napísal na margo týchto pohnutých čias vtedajší prievidzský kronikár.
Na konci školského roka 1937/1938 mal pedagogický zbor prievidzského gymnázia 22 členov, o rok neskôr už 29. No z nich iba 9 ostalo z pôvodnej zostavy, 20 bolo nových. Ako sa uvádza vo výročnej správe z roku 1938/1939, z 18 odchádzajúcich profesorov bolo 11 umiestnených na niektorej strednej škole na Slovensku, jeden konal prezenčnú vojenskú službu a Ján Hromádka odišiel do penzie. Edita Kleinová musela odísť zo štátnych služieb, Václav Kolc bol 31. marca a Jozef Umlášek s Boženou Zvěřinovou 31. mája 1939 prepustení zo štátnej služby Slovenskej republiky. Na konci školského roku 1938/1939 ešte museli školu opustiť Ján Kotík, Jaroslav Rais, Anton Rylich, Walter Sander a Jaroslav Svoboda, v školskom roku 1940/1941 ešte Vojtech Kráčmar. Všetci boli odsunutí do Protektorátu Čechy a Morava. O nezmyselnosti tohto konania svedčí skutočnosť, že miesta po prepustených pedagógoch obsadzovali väčšinou učitelia z nižších a odborných škôl, ktorí sa z rôznych dôvodov často striedali.
V horúcej politickej situácii po vyhlásení mobilizácie 23. septembra 1938 nastúpili štyria učitelia na prezenčnú vojenskú službu a následne od 26. septembra do 3. októbra sa v gymnáziu nevyučovalo, lebo v jeho budove zriadili vojenskú nemocnicu. Profesori i žiaci medzitým konali strážnu službu. Maturity sa uskutočnili za mimoriadnych okolností už v prvej polovici mája 1939, ku skúškam pripustili 51 žiakov, z nich 40 ich úspešne vykonalo. V nových pomeroch sa zmenil aj názov školy. Z niekdajšieho Česko-slovenského štátneho reálneho gymnázia Františka Sasinka sa stalo Štátne slovenské gymnázium. V tomto prelomovom školskom roku sa zmenili aj historické udalosti, ktoré si pedagogický zbor so žiakmi pripomínal. Slávili sa jubileá narodenia predsedu vlády a neskôr prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisa, nemeckého vodcu Adolfa Hitlera, tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika, vznik republiky, výročie prijatia Martinskej deklarácie. Žiaci absolvovali spoločné sväté prijímanie a spoveď pred vianočnými a veľkonočnými sviatkami. Nechýbalo nacvičovanie divadelných hier, návšteva filmových predstavení, športové hry, vzdelávacie vychádzky a výlety po celom Slovensku.
Reorganizovala sa aj mimoškolská činnosť študentov. Niekdajší Masarykov samovzdelávací krúžok sa zmenil na Hlinkov a pracoval v piatich odboroch – literárnom, technicko-vedeckom, hudobnom, divadelno-zábavnom a športovom. Dozor vykonávali profesori Emil Liebenberger, Rudolf Kliský a Florián Hodál. Dorast Slovenského Červeného kríža sa orientoval na finančné zbierky, z ktorých bola financovaná obuv pre chudobných žiakov. Novinkou bolo povinné členstvo študentov v organizácii Hlinkova mládež, ktorí tvorili tri čaty chlapcov a dievčat. Okrem toho zriadili i vlastný spevokol.
V školskom roku 1939/1940 gymnázium v Prievidzi v 18 triedach navštevovalo 577 žiakov. V nasledujúcom roku poklesol počet žiakov na 504 a v roku 1941/1942 až na 488. Tento pokles spôsobil sprísnený školský zákon i nútený odchod českých a židovských študentov. Od školského roku 1942/1943 sa situácia opäť stabilizovala a 522 študentov zasadlo do lavíc 17 tried, z toho jednej čisto dievčenskej s počtom 51. V nasledujúcom roku boli otvorené už dve dievčenské triedy. Spolu v 18 oddeleniach školu navštevovalo 572 žiakov. V poslednom vojnovom roku na gymnáziu študovalo 546 študentov v 15 triedach. Počet pedagógov 23 z rokov 1939 – 1941 stúpol na 30 v roku 1942/1943 a 28 v roku 1943/1944, potom poklesol opäť na 23. Počas celého obdobia existencie prievidzského reálneho gymnázia bolo štúdium spoplatnené podľa majetkových pomerov rodičov žiakov, no zväčša polovica z nich bola od školného čiastočne alebo úplne oslobodená.
Smutnou kapitolou tohto obdobia existencie gymnázia v Prievidzi bola realizácia protižidovských opatrení. Na základe vládneho nariadenia č. 208/1940 boli Židia od 2. septembra 1940 vylúčení z akéhokoľvek štúdia na slovenských školách, s výnimkou ľudových škôl. Pokiaľ v školskom roku 1938/1939 v prievidzskom gymnáziu študovalo 21 Židov, z toho 4 maturanti, o rok neskôr ich bolo zapísaných už len 11 – Blanka Gáborová z Nitrianskeho Rudna, Alica Löwyová, Blanka Löwingerová, Róbert Márk, Judita Wernerová, Pavel Werner a Jozef Wertheimer z Prievidze, Leontína Schlesingerová z Oslian, Ladislav Schwartz z Mojmíroviec, Ladislav Nágel a Eleonóra Rothová zo Zemianskych Kostolian. V nasledujúcom školskom roku medzi žiakmi gymnázia nebol už ani jeden Žid, no výročná správa gymnázia skutočnosť, že židovskí študenti boli zo školy vylúčení, ani neuvádza.
Učitelia gymnázia v Prievidzi sa aj v tomto období popri výučbe venovali i spoločenskému a kultúrnemu životu mesta. V obecnom zastupiteľstve a cirkevnej samospráve zasadali Ján Žirko a Vojtech Peňáška, Mária Laurincová pracovala v Živene, Emanuel Czeisel, Emil Liebenberger a Ema Reinhardtová viedli kurzy nemčiny pre Maticu slovenskú, Alojz Modran, Emil Liebenberger a Alžbeta Pappová organizovali hudobný život mesta, Jozef Fedora bol známym maliarom a prednášal v Slovenskom rozhlase. Jánovi Červeňovi vyšla zbierka próz, Vojtech Peňáška zastupoval Zväz protileteckej obrany a civilnú obranu, Elena Neumannová – Kovalčíková organizovala sociálnu prácu medzi žiakmi, Štefan Pisoň, Július Bágeľ a iní pôsobili v Matici slovenskej. Všestranným kultúrnymi pracovníkmi boli aj Jozef Slobodník a Jozef Kliman. Viacero profesorov prednášalo na rôznych kultúrnych podujatiach, prispievalo do novín a časopisov, viacerí pracovali v miestnych i okresných zložkách Hlinkovej mládeže a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Profesori Július Bágeľ, Ján Franclík, Viktor Adamec a školník Ján Fintora sa zapojili do ilegálneho odboja.
Školský rok 1944/1945 bol najzložitejším v celej histórii školy. Už 14. septembra 1944 po vytlačení povstalcov si nemecké vojská v budove gymnázia zriadili vojenskú nemocnicu. Keďže študenti nemohli navštevovať riadne vyučovanie, riaditeľstvo organizovalo v decembri 1944 a januári 1945 pre nich v náhradných priestoroch kurzy. V apríli 1945 gymnázium obsadila pre zmenu postupujúca Červená armáda. Až po odchode vojakov mohol profesorský zbor so žiakmi upraviť a vyčistiť priestory školy. Vojnové škody na budove a zariadení predstavovali 195 tisíc korún. Napriek prácam budova gymnázia nebola v stave prijať žiakov, a preto sa od 20. apríla začalo provizórne vyučovať v dievčenskej ľudovej škole, potom až do 14. júla 1945 žiaci navštevovali triedy meštianskej školy v starom kláštore. Riaditeľ Ján Žirko nastúpil 12. mája 1945 na zdravotnú dovolenku, vedenie školy prevzal Vojtech Peňáška, po ňom od 11. augusta 1945 Rudolf Kliský. Na konci školského roku bolo v škole 23 profesorov a 533 žiakov v 13 triedach.
Vyhlásenie o prístupnosti | Správca obsahu a technický prevádzkovateľ | Ochrana osobných údajov
© Gymnázium V. B. Nedožerského Prievidza