Holandsko – Massluis (30.11.-6.12. 2017)

Deň 1. : Cesta bola krátka a možnosti limitované. Tak nejako sme nevedeli, že si so sebou nemôžeme zobrať príručnú batožinu, a skončilo to prepchávaním kufra pred letiskovou kontrolou. No čo, prežili sme. Na letisku v Amsterdame sme sa zvítali s talianskymi študentmi, ktorí boli skutočne priateľskí, a hovorili, že sa tešia na Slovensko. Bolo asi normálne, že šestnásťročná Talianka si išla zapáliť cigaretu so svojou učiteľkou. Francúzskym študentom zase dávali učitelia rovno cigarety keď im došli ich vlastné, haha. Keď sme si dávali kufre do autobusu vodič plynulou angličtinou opakoval : WATCH YOUR HEAD, WATCH YOUR HEAD!, a my sme si rad za radom pobúchali hlavy o kufor autobusu. To je tak keď nečakáš, že šofér bude mať lepšiu angličtinu ako ty a ignoruješ ho. Tu na Slovensku by sme mohli od šoférov čakať maximálne Hi a Bye, no tam to je úplne inak. Ani neviem ako rýchlo uplynula cesta a už som počula Richieho (holandský učiteľ) kričať : five minutes! Bola som neskutočne nervózna, pretože som nevedela, čo mám čakať, no ako náhle som vystúpila z autobusu čakala ma moja Luna a jej mamina a všetky starosti opadli. Hneď sme začali debatovať a ich úroveň angličtiny ma skutočne prekvapila, vraj sa jej mama učila angličtinu už na základnej škole. U nich doma ma na moje potešenie čakali dve britské mačky (ktoré ale nemali záujem o nových obyvateľov domu). Ich domčeky boli vysoké a úzke. Óoooooo, a ozaj, bola tam zima. Ale takú skúsenosť mali všetci, pretože Holanďania sú na to asi zvyknutí. Dobrú noc.

Deň 2. : Zobudila som sa na škrabkanie mačiek na dvere a takisto na môj upchatý nos, pretože som bola akurát maximálne chorá. Na raňajky mi nachystali toast s maslom a .... čokoládou.

Teda rôznymi čokoládovými posýpkami, ktoré Holanďania radi raňajkujú. Čokoláda na raňajky? Prečo nie˘! Do školy sme išli, ako inak, bicyklom. A ešte aj loďou, pretože ich dedinu a školu oddeľovala rieka. Loď išla každých 10 minút a mohlo sa na nej zviesť auto, ale aj peší chodec. Bola som ohromená keď sme prišli do školy. Toľko bicyklov som nikdy po kope nevidela! Bolo ich tam minimálne 400. A to sme prišli ešte skoro. Parkovací systém vymyslený na jednotku. Ich škola bola moderná a väčšina učiteľov bola pod 25 haha, čo bolo milé prekvapenie. Prezentovali sme projekty o tolerancii, kultúrach a o EISEFINOVI ˘. S Diou sme mali projekt o našich krojoch a prišli sme v nich aj oblečené, ale vyzeralo to skôr tak, že takto chodíme oblečení na Slovensku aj teraz, a ešte máme hlinené podlahy, kadibudky a nemáme mesiace. Väčšina ľudí si aj trošku podriemkala po ťažkých nociach v nových posteliach, napríklad pani profesorka Vašková.

Takisto som aj prvý krát videla všetkých učiteľov z projektu „Gate“ pokope. Poobede sme sa hromadne presunuli na palacinky väčšie ako naša hlava a drahšie ako priemerný obed na Slovensku. No nechutili mi moc, lokše nadovšetko! Hádam budú mať aj oni možnosť ochutnať naše špecialitky Cestou naspäť sme konečne okúsili pravé holandské počasie : Dážď. Na bicykli to bola sranda , no oni sú na to zvyknutí. Večer sme išli s mojou hosťovskou rodinou do kina na Vraždu v Orient Expresse po anglicky, a rozumeli sme !

Deň 3. : Tento deň sme mali stráviť s rodinou ?Bolo fakt zlaté, že sa snažili prispôsobiť program pre mňa, a tak sme išli do záchranného centra pre tulene. Dovtedy som nevedela, že tieto kreatúry vôbec žijú v Holandsku a dokonca pár kilometrov od nášho domu. Samozrejme som si aj poplakala, pretože tam boli mladé tulene, ktoré stratili ich matky alebo boli veľmi choré. Dobrá správa je, že sa väčšinu z nich podarí vypustiť naspäť do mora. Potom sme sa išli pozrieť na pláž, ktorá vyzerala ako ozaj vystrihnutá z filmu Harryho Pottera. V ten večer hral ich obľúbený futbalový team v Rotterdame a ja som išla s nimi. Nie som fanúšik futbalu, teda vôbec ho nemám rada, ale po tejto úžasnej atmosfére som si ho aj obľúbila. Bolo tam viac ľudí ako obyvateľov Prievidze. Po pár šálkach čaju, zamrznutých zadkoch a vykričanom hrdle sme vyhrali!

Deň 4. : AMSTERDAM! Na tento výlet som sa tešila zo všetkého najviac. Navštívili sme múzeum Van Gogha a ja som sa prvý krát zamilovala do obrazov naživo. Samozrejme, prvé dve poschodia sme si pozerali každý obraz do detailu a potom nám volali, že máme už iba 3 minúty.

Aááá, rýchlo pozrieť hlavný portrét, pofotiť hlavy turistov a len vrchnú časť obrazu a vybiehame do dažďa. Mesto vyzeralo presne ako na obrázkoch, no je to také komplexné mesto, že by som potrebovala aspoň 3 dni na preskúmanie a naše 4 hodiny nestačili.

Deň 5. : Dnes sme cestovali do Rotterdamu, ktorý bol fakt len kúsok od Massluiss. Spravili sme si tak 5000 fotiek pri Erasmus Bridge a potom sme znova cestovali. Dozvedela som sa, že jeden Francúz minul všetky peniaze na oblečenie a nezostalo mu ani euro, tak ho cigaretami dotovali jeho učitelia. Tentokrát na veľkú rozhľadňu, z kade je výhľad na celý Rotterdam. Bola tam zima, ale stálo to za to! Rotterdam je zaujímavé mesto, ale pre mňa až veľmi priemyselné, a preto sa mi až tak nepáči.

Je to kvôli tomu, že ho počas druhej svetovej vojny zbombardovali nemecké lietadlá a zostali stáť iba 3 budovy, a tak sa muselo dávať znova celé dokopy, na čo vplývala aj moderná doba. Preto je také industriálne a vôbec nepodobné klasickým holandským stavbám. Pani profesorka Remiašová mala meniny a dostala od nás dômyselný darček (ha ha). Mali sme aj rozchod, a večer sme sa všetci znova stretli v jednej z najlepších reštaurácií v akej som kedy bola. Reštaurácia bola uprostred skleníka zariadeného na Ázijský Zen spôsob. Okolo plávajúce čínske kapry pre šťastie a množstvo papagájov. A to jedlo, óoo to jedlo! Od ázijskej kuchyne po grilované rebierka alebo lososa. S Diou sme zjedli asi 10 kilo jahôd v čokoláde. Toto sú tie momenty kedy si prajem mať 3 žalúdky. Niet nad to sa výborne najesť s priateľmi ?

Deň 6. : Posledný celý deň, a už teraz viem, že ma táto výmena vo veľa veciach zmenila. Ráno som omylom vstala o 3 hodiny skôr (pretože Holanďania majú problém s hodinami po anglicky) a ešte som Lunu zobudila 6:30, že prečo stále spí, že už ideme. Tak som si oblečená, namaľovaná a učesaná znova ľahla do postele a čakala. Keď som zišla dole, v topánočke ma prekvapil Mikuláš!

Jéeej, nezabudli na mňa. Veľké čokoládové písmeno. Ja som im takisto doniesla kopu slovenských sladkostí. Buď sa ich báli ako čert kríža alebo sa snažili byť slušní, pretože to tam bolo vystavené ako svätý obrázok, haha. V škole sme pracovali na videách o našich krajinách a učitelia mali napilno plánovaním Slovenska (stretnutia, čo ešte len bude). Cez prestávku sme si zašli kúpiť ich vraj špecialitu, ktorú zvyknú jesť na nový rok. U nás by to boli šišky, iba že boli textúrou o čosi iné. Plnené krémom, hrozienkami, jablkami alebo len čisté, ale s poriadnou dávkou cukru. Boli výborné. V škole som bola príjemne prekvapená aj multikultúrou. Černošky, moslimky, proste všetci boli priatelia. Bez predsudkov. Večer sme sa stretli na rozlúčkovej party v škole. Každý mal doniesť nejaké jedlo, moja rodinka spravila vegánske wrapy, boli výborné. Na party hrali len talianske a holandské pesničky takže ostatné národnosti nemali šancu ceknúť, ale aj tak sme sa vedeli zabaviť. Francúzi doniesli ich typický koláč, no musím povedať, že tak dobre som sa už dlho nenasmiala. Lebo to vyzeralo ako keby bol úplne zhorený na uhoľ, a oni sa k tomu ešte aj tvárili, že to tak má byť, hahaha. Nakoniec sme zistili, že to tak asi naozaj má byť. Temperamentní Sicílčania tancovali o dušu a my sme sa napchávali čipsami. Ideálny večer ? Posledný spánok s mačkami, posledný čaj s rodinou, a posledná jazda na lodi... ach budeš mi chýbať Holandsko