Serres 23. - 29. marec 2017

23.marec 2017 - Vstávam asi tak pred piatou ráno a prekvapivo všetko stíham. Ešte raz si skontrolujem kufor, batoh, doklady, veď viete, pre istotu. Usúdim, že všetko je v poriadku a "zavelím" rodičom na odchod. Na autobusovej stanici v Prievidzi sme pred šiestou. Dorazili sme ako prví, zoberiem si kufor a batoh. Stanica je tichá, prázdna, sem-tam sa ozve vrabčí spev. Pomaly kráčame k obratisku taxíkov. Po chvíli dorazí Lenka s Róbertou. Naši rodičia sa zvítajú a začnú sa rozprávať o našej ceste. My si zatiaľ kontrolujeme váhu našich kufrov. Lenka mi ešte narýchlo prebalí knihu-darček pre jej a Róbertinu "Grékyňu" do môjho kufra, so slovami "Mám toho príliš veľa!" Následne dorazí pani profesorka, pozdraví sa s rodičmi a vysvetlí im plán cesty. Naložíme kufre, rozlúčime sa s rodinou a vyrazíme smer Viedeň.

Po ceste sa spoznávame aj s vodičom, ktorý sa ukáže ako flegmatik a úplný pohoďák.
Cestou vládne dobrá nálada.

Na Schwechat dorazíme okolo deviatej. Vybavíme všetko, čo sa týka odletu a ideme na kávu. O 11.20 vzlietame, čo bol pre mňa úplne nový zážitok. Nevedel som, čo mám čakať, od letušky som dostal cukrík, vraj aby mi nezaľahlo v ušiach. Lietadlo sa najprv pomaly pohybovalo po hladkom povrchu runway-a, takto sme prešli niekoľko stoviek metrov, zrazu nabralo rýchlosť a v okamihu sa odlepilo od zeme. Žalúdok mi síce zostal niekde hlboko dolu, ale ten pocit som si okamžite zamiloval. A rozumel som už aj tomu cukríku, fakt pomáha.

Keď sme pristáli na letisku blízko Atén mali sme kopu času do ďalšieho letu, takmer šesť hodín! Našli sme teda najbližšiu informačnú kanceláriu a spýtali sa na cestu do mesta. O pár minút sme už sedeli v metre mieriacom na západ, do Atén. Cestovali sme približne hodinu. Nakoniec sme vystúpili v samom srdci Atén, kúsok od Akropoli - návršia, ktoré nesie komplex starovekých chrámov. Ulice boli zakvitnuté a plné ľudí na popoludňajšej káve. Chvíľu sme sa spamätávali z tej krásy, ale potom sme sa rozbehli do kopca k Akropole. Umelci na ceste tancovali a spievali. Chodník ku chrámom bol pod tieňom starých olivovníkov a ostro to tam voňalo bylinkami. Dorazili sme k malému námestiu s divadlom, kde sme si chvíľu oddýchli a pokračovali sme ďalej. Zastavili sme pred bránou, kde nám povedali, že už zatvárajú, ale aj tak sa nám podarilo zazrieť trochu z Parthenónu - hlavného chrámu bohyne Atény. V meste sme kúpili ešte zopár suvenírov a hor sa späť na letisko.

Náš ďalší let smeroval do Thessaloník (alebo ak chcete Solúna). Leteli sme večer, už v úplnej tme. Let bol krátky, sotva 40 minút. Vystúpili sme, vyzdvihli si batožinu a smerovali do príchodovej haly. S nervóznymi úsmevmi a očakávaním sme sa zvítali s ostatnými Erasmákmi a ich profesormi. Podali sme si ruky a ich mená sme zabudli v okamihu ako ich vyslovili, neskôr sme to však napravili a svedomito si ich zapamätali. Až tu som si po prvýkrát uvedomil, aké je to reálne, skutočne som v Grécku a s týmito ľuďmi idem pracovať. Bol som nadšený.

Z Thessaloník sme asi hodinu cestovali do Serres. Nášho mesta. Tu už na nás čakali rodiny. Hľadal som v dave tvár, ktorú som aspoň sčasti poznal. A našiel som ju. Demetra mi kývala s úsmevom na tvári. Pozdravili sme sa a potriasli si rukou. Nastúpil som k nim do auta, jej ocino mi odniesol kufor a vyrazili sme k nim domov. Za mojím veľkým gréckym dobrodružstvom!

Prišli sme k nim niečo pred polnocou. Vedel som akurát to, že bývajú za mestom na vidieku a majú päť psov. Na to som bol hneď upozornený. Najprv som sa teda zvítal s Demetrinou svorkou, ktorá ma našťastie prijala a potom s jej rodičmi. Chvíľu sme sa rozprávali, ukázali mi moju izbu a potom unavený z celého dňa cestovania som zakotvil v pokoji postele.


Parthenón


Lenka s Róbertou pred divadlom na Akropole

24.marec 2017 - Ráno ma zobúdzajú slnečné lúče a štekot psov. Raňajky boli pravé grécke, pozostávali z toastov, chleba, marmelád, kávy, pomarančového džúsu a ďalších skvelých vecí. Rozprával som sa s Demetrou a jej rodičmi, pýtali sa ma na Slovensko, zvyky, jedlo, jednoducho na všetko na čo si spomenuli. S Demetrou sme stihli ešte prechádzku po okolí. Ukázala mi prekrásne olivové sady hneď pod ich domom a rozprávala mi o ich zbere. Zašli sme aj do blízkeho borovicového lesa, ktorého vôňa a čaro boli podmanivé. Od jej ocina som dostal ešte obchôdzku po ich záhrade, s tým, že všetka zelenina je bio, takisto ako vajíčka (mali totiž asi 15 sliepok). Povedal som mu, že je super takto si zaobstarávať domáce vajíčka, čím som si na druhý deň na raňajky vyslúžil volské oko.

S Demetrou sme potom išli do školy autobusom. Tu som postretal jej spolužiakov a kamarátov, a takisto pár ľudí z Erasmu. Demetra mi cestou vysvetlila význam dnešného štátneho (grécka vojna za nezávislosť od Osmanov) aj cirkevného (zvestovanie archanjela Gabriela Panne Márii) sviatku.

V škole nám pripravili divadelné scénky, videá a spevácke vystúpenia. Po programe sme išli do mesta, kde sme boli v mestskej hale oficiálne privítaní starostom mesta. Poobedie sme strávili prehliadkou mesta. Keďže na mojej koži sa už stihlo podpísať grécke slnko, zašli sme s Demetrou do najbližšej lekárne kvôli krému. Potom sme sa zastavili po klobúk. Pani, čo mi ho predala bola veľmi milá, keď zistila, že nie som Grék, spýtala sa z kadiaľ som a čo tu robím. A ako darček nám dala dve malé grécke vlajky zo stojana v obchode, len tak, kvôli sviatku. Pokračovali sme v prechádzke po meste a Demetra bola mojou ochotnou sprievodkyňou. Večer som strávil v rodine a ešte stále sme sa smiali na tom, že ma spálilo jarné slnko. A vtedy som takisto zistil jednu zaujímavú vec. Vedeli ste, že Gréci chodia bežne počas celého roka spávať napríklad o 3 ráno? Lebo ja nie. Ale zistiť to bolo zaujímavé, hlavne keď ste o jedenástej povedali, že idete spať. Tým pohľadom som najprv nerozumel, ale Demetra mi všetko vysvetlila. A znova sme sa smiali.


Jedna z prechádzok s Demetrou

25.marec 2017 - O 11:00 v centre mesta začal pochod miestnych obyvateľov a študentov. Ten sme sledovali s veľkým nadšením. Po skončení programu sme s rodinou mali tradičný grécky obed. A to bolo fakt niečo. Stôl bol plný tanierov so syrom, pečivom, varenou cviklou, šalátom, ale ochutnal som aj kalamáre a souvlaki - pečené bravčové mäso na špajdli. Naplnený na prasknutie sa ma spýtali, či by som chcel ochutnať ešte niečo. Povedal som, že by som rád skúsil baklavu, ale už rozhodne nie dnes. Všetci sa schuti zasmiali. Večer som videl znova kúsok z mesta, konkrétne mestský park Vali a nočné mesto, a to teda žije.

26.marec 2017 - Náš prvý celodenný výlet. Ráno sme navštívili nádhernú jaskyňu Alistrati. Prednášku sme mali, samozrejme, v angličtine s úžasne milými a ochotnými sprievodkyňami. Na obed sme sa dostali do starovekého mesta Philippi, teda lepšie povedané, do jeho ruin. Tu sme videli grécke divadlo s úžasnou akustikou a množstvo pamiatok v podobe chrámov, stĺpov a budov. Navštívili sme aj múzeum kde sme videli antické sochy, reliéfy, hlavice stĺpov, šperky … Jednoducho tisíce rokov dejín. Poobede sme dorazili do prímorského mesta Cavala. Tu sme prvýkrát videli grécke more. Aj keď prístav nemal práve najlahodnejšiu vôňu, nedali sme sa odradiť od prehliadky nábrežia. Mali sme rozchod a sformovala sa skupinka gréckych, slovenských, talianskych a holandských študentov. Grécke decká to tu poznali a ukázali nám pamätihodnosti. Neskôr sme si našli miesto na obed. Malú reštauráciu s pár zákazníkmi. Pospájali sme si stoly, aby sme sa všetci pomestili. Hneď nám priniesli džbány vody a chlieb, základnú výbavu, ktorú už máte zarátanú v cene. A hody sa začali. Na stole bolo všetko možné a my sme už jedli ako praví Gréci. Jedlo sme zdieľali, jedli sme veľa a hlavne na hlas. Neskôr sme vybehli na kopec nad mesto, k pamätníku. Bol tu nádherný výhľad na more aj celé mesto. Nakoniec sme skončili pri mnohojazykovej konverzácií, všetkých sme učili povedať vetu: "Guľôčka v jamôčke." A oni nás zase učili grécke, holandské či talianske slová.


Divadlo vo Philippi


Cavala


Obed v Cavale

Večer som bol s Demetrou znova v meste, tentoraz sme skúsili jej obľúbenú čajovňu, čas tu ubiehal veľmi rýchlo. Potom sme sa vrátili domov, ja som ešte riešil prezentáciu na pondelok a rozprávali sme do noci.

27.marec 2017 - Ráno bolo sychravé a svieže. To bol zlom v počasí, ktoré tu doteraz bolo. Ale aj tak, atmosféru to nezastavilo. Strávili sme nejaký čas na hodinách našich gréckych priateľov a mohli sme vidieť ich bežný školský deň. Bol som na hodinách informatiky, starej gréčtiny (Demetra povedala, že je to pomerne strašné) a dejepisu. Hodiny trvajú podobne ako naše a aj postup vyučovania je takmer rovnaký. Akurát sa musia veľa vecí učiť naspamäť.

Okolo obeda sme začali prezentovať naše práce v podobe PPT prezentácii a videí. Lenka s Róbertou sa venovali staroslovanskej mytológii. Moja prezentácia a videá sa týkali slovenského jedla. Atmosféra bola vynikajúca a priateľská.

Po prezentáciách sme sa presunuli do mesta, kde sme mali ďalší spoločný obed. Tento raz však skutočne veľký, boli tu totiž všetci Erasmus + účastníci. A tu som sa naplno zamiloval do tzatziky. Jednoducho je božské.

Večer sme s Demetrou vyrazili na serreskú akropolu. Je to návršie nad mestom, s pozostatkami starovekých budov. Výhľad je neskutočný a majú tu aj niekoľko dobrých reštaurácií. A jedna z nich robí neskutočný italico sendvič. Neskôr sme si spravili ďalšiu prechádzku po meste a dostal som odborný výklad o všetkých kostoloch, čo sme cestou videli. A tých je v Serres požehnane.


Jeden zo serreských kostol v noci

Vrátili sme sa domov za hlasného privítania psov. Rozprávali sme do rána a niekedy okolo druhej ráno mi Demetra priniesla baklavu a k tomu čerstvé jahody, baklava je grécko-turecký dezert akoby z lístkového cesta plnený orechmi a zaliaty medovým sirupom. Samozrejme, že som zjedol takmer tri štvrtinu taniera. Ak budete mať možnosť, rozhodne ochutnajte grécku baklavu, je úžasná. Pre niekoho možno príliš sladká, ale jednoducho úžasná. Síce, ak vám môžem niečo odporučiť, rozhodne ju nejedzte o druhej ráno. Nikdy. Nie je to práve najlepší nápad.

28.marec 2017 - Skoro ráno sme vyrazili do Solúnu/Thessaloník. Dnešného výletu sa Demetra , bohužiaľ, už nemohla zúčastniť. V Thessalonikách sme boli približne za hodinu. Tu sme mali prehliadku starého mesta, videli sme ruiny budov a rímske divadlo priamo v centre mesta. Kostol Sv. Demetria a jeho katakomby boli jedinečné a priblížili nám umeleckú stránku náboženstva tejto oblasti. Navštívili sme Bielu vežu, bývalé turecké väzenie, a zažili sme aj okružnú plavbu prístavom. Tá nám ukázala veľkosť tohto miliónového mesta. Veľkolepé bolo aj Aristotelovo námestie. Poobedie sme strávili v nákupnom centre, kde sme mali možnosť oddýchnuť si a nakúpiť nejaké suveníry.


Kostol Sv. Demetria


Rímske divadlo

Večer sme s Demetrou sedeli na terase a rozprávali sa o celom dni. Ona mi hovorila o škole, ja jej o výlete. Potom sme sa bežali obliecť, akurát sme stihli autobus a mierili sme do mesta na rozlúčkovú party. Mali sme ešte asi hodinu času, spravili sme si teda poslednú prechádzku mestom a zastavili sa v jednom obchode. Netušil som akom, písmo som nevedel prečítať a tovar bol zabalený v malých bielych škatuľkách. Demetra jednu kúpila a pred obchodom zastavila. "Tá je pre teba," povedala a podala mi ju. Vo vnútri nebolo, samozrejme, nič iné ako jedlo. Akanes. Malé nugátové kúsky s orechmi posypané práškovým cukrom. Hneď som jeden ochutnal a poďakoval som jej. Za tých pár dní ma pomerne dobre spoznala.

Na party sme dorazili tesne pred začiatkom. Kopa ľudí tu už bola. O chvíľu sa zábava rozprúdila a všetko to začalo. Rozprávali sme sa, jedli, tancovali. Jednoducho sme si užívali posledný večer. Až na malý úraz jednej talianskej profesorky prebiehalo všetko úplne úžasne. Ku koncu večera sme sa s niektorými ľuďmi rozlúčili, iných našťastie uvidíme ešte zajtra.

29.marec 2017 - Ráno som vstával príliš skoro. Dobalil som sa a Demetra bola o chvíľu pri mne, pripravená. Vonku bolo naozaj chladno. Jej mamina nás odviezla do mesta na miesto odchodu autobusu do Thessaloník. Keď sme tam prišli, rozlúčil som sa s mojou "gréckou maminou". Vystúpil som, zobral si kufor a spolu s Demetrou som kráčal k autobusu. O pár minút tu bol malý dav ľudí. Lúčili sme sa, objímali, dávali si adresy na Facebook. Demetre som poďakoval za ten úžasný čas, čo som u nich mohol stráviť. Objali sme sa a už bol čas odchodu. Nastúpil som do autobusu. Keď sme sa pohli, kývali sme im všetkým na znak nového priateľstva. Z vďaky. Autobus mieril do Thessaloník. Sedeli sme úplne vzadu a boli sme možno na polceste. Atmosféra bola tichá. Niektorí spali, iní počúvali hudbu z mobilov. Ja som rozmýšľal nad tým, ako rýchlo posledné dni ubehli. A práve vtedy obzor naľavo vybuchol zlatistou žiarou. Mäkkou a hrejivou. Slnko pomaly stúpalo k oblohe. Rodil sa nový deň. Nový začiatok.

Efcharistó, jássas Elláda. Marek Hanus